Mám to šťastie – a zároveň smolu – že som na okraji svalového bruška. Na jednej strane viem o všetkom, čo pretečie žilovým tokom. No na druhej strane sa na mňa lepí fascia. Je nepríjemná a hlavne – vôbec sa mi nepáči.
Je taká tučná. Otŕča sa svojimi tukovými bunkami a myslí si, že keď sa má čím obtrieť, je zaujímavá.
Kokso, minule sa na mňa prilepila. To bolo tak nepríjemné! Prisunul som sa k Cytovi, no naňho sa lepila iná, tak sa prisúval ku mne. No nezlepili sme sa spolu?
Inak – neviem, čím to je, ale keď sa napumpujeme krvou, asi sme pre ne sexy. Lepia sa na nás a ani sa nepýtajú. Minule sa Mitoch ohradil. To ste mali vidieť ten cirkus! Hysterky! Vraj sa lepíme my na ne (sledujete? keď použijem množné číslo nás všetkých, píšem to s malým „m“). Sa vraj nafukujeme a ony nemajú kam ustúpiť!
Veď nad nimi je len koža. Sú to ženské, tak sa snáď vedia dohodnúť, nie? Koža, sorry, trocha sa posuň… A také tie ženské reči, že veď sme štíhle, sa pomkneme… Ale ony niéééé, dámičky zaujímavé… Sú to obyčajné zlatokopky. Zohnať chlapa, ktorého občas naplní krv a už sa to prilepí!
My chlapi (veľké M je tam preto, lebo je to začiatok vety, teraz nehovorím o sebe) v tom máme jasno. Tlačíš sa na mňa? Vytlačím ťa. Ono to väčšinou končí tak, že sa niekoľkí zlepíme dokopy.
Ale ony? Koža je namyslená fiflena, ktorá má najnovšie správy z povrchu. A vraj bude selektovať, komu ich povie. Lebo v správach nehovoria úplne všetko. Nech si trhne mitochondriou.