Som konsternovaný, musím Ti napísať. Čo to stváraš? Celý rok makáme a ja zrazu cítim, ako ma tlačia tie tukové hnusoby?
Inak – slovo „konsternovaný“ je nádherné. Používam ho stále častejšie. Ak by sme hodnotili krásu slov frekvenciou ich používania, toto je teraz jedno z najkrajších. Si myslíš, že sa mi to páči?
Jasné, ty netušíš, o čo mi ide. Našiel som si dnes pod pazuchou zväčšenú tukovú bunku. Čo znamená, že sú Vianoce alebo Veľká noc, inak sa mi to nedeje. Keďže sa Melo začína skôr vyplavovať (inak, to je pán, presný, dochvíľny, vždy viem presne, aký je čas v roku – hormóny neobabreš – a Melatonín je tým spánkovým), stmieva sa skôr. I keď sa to snažíš oblbnúť umelým svetlom, Mela neobabreš. Keďže mám hyperglykémiu už tri dni (lebo sa napchávaš!!!) – asi sú Vianoce. Na Veľkú noc sa aspoň trochu hýbeš.
Hyperglykémia. Koniec. Mozog si dal dovolenku. Žiaden pokyn na aktivitu… Teda pardón, jeden predsa – vkladať potravu do úst. Pracujeme na pol pary na tom, aby sme si škodili. Piate cez deviate – sladké, slané, kyslé, vyprážané, majonézové, smotanové a zase slané…
Je mi zle. Zväčšujú sa ti tukové bunky, človeče! Tlačia na nás. My sa tlačíme na seba. Lebo na nás útočia odvšadiaľ, ešte aj z nášho stredu (u mňa spod pazuchy). Ešteže sa koža dokáže roztiahnuť. Nemám ju rád, ale občas ocením jej prednosti. Hlavne to, že sa dokáže rozpínať. Inak je namyslená v jednom kuse (preto ju nemusím), lebo vraj má správy „zvonku“. Je tam toho, aj ja ich občas mám – z perikardia, dvanástorníka, stehennej kosti…
Ale ona ako keby si ulietala na nejakom hormóne, čo nepoznám. Rozpráva o veciach, čo neexistujú. Nejaké pravouhlé bunky, väčšie ako náš celý organizmus. Mnohonásobne väčšie. Vraj sme v nich občas uzavretí. Svetlo a tma. To čo je za nezmysel? Počul som od bratov na vnútornej strane predlaktia, že občas majú pocit nejakej žiary a tepla, ale toto je fakt divné. Čo je to svetlo?
Vrátim sa k téme. Toto sú chvíle (Vianoce a Veľká noc), keď som tej povrchovej vrstve (hej, koži, ale nechcem ju nazývať takto familiárne), keď som jej dokonca…. vďačný…. Keď si predstavím, že by sa nedokázala roztiahnuť a tie tukibomby sa rozrastajú… Boli by sme tu jak haringy. Už prijímame toľko energie, že nevieme, čo s ňou. A keď my odmietneme, ona si osloví tukové bunky a tie sú kamošky s akoukoľvek formou energie. Jasné, že ju príjmu. A zväčšujú sa. Ale aj my sme nabudení, bráchovia nevedia, čo so sebou….. Chytajú hyperaktivitu.
Proste by som bol radšej, keby sme zrušili Vianoce. Koláče, hostiny, žrádlo… Lukulské hody! Viete, ono po sviatkoch sa obnoví náš životný plán (za mňa – vyzerať namakane, aby som mohol baliť synapsy len napätím) a mozog si vstúpi do pravej hemisféry. Začne pociťovať výčitky svedomia a rozošle nám to.
Čo my s tým? Veď počúvame len jeho príkazy. Alfa-motoneurón nás v jeho mene len komanduje a po sviatkoch vždy makáme viac ako obvykle, lebo sme sa prežrali. Ja keď som si objavil tú zväčšenú tukovú bunku v podpaží, by som makal aj sám, ale som závislý od mozgu. A jemu sa – pánovi precukrenému – teraz neráči…
Pravdou je, že do mesiaca po TOM sa tá pľuha v mojom podpaží zmenší. Ale čo ma to stojí roboty! Nechcete nás trocha šetriť? Veď my nevydržíme donekonečna… Už teraz som konsternovaný a unavený…