Fúha, nie je mi dobre. Teda ešte pred chvíľou mi bolo super, ale teraz sme začali makať. A ja makám, veď na to som prišiel na svet. Ale až tak? Mám pocit, akoby ma riadila nejaká vyššia moc…
Strašne dychčím. Nemám už silu sa rozťahovať a tá bláznivá krv sa do mňa stále valí…..
Aby ste ma pochopili (lebo nie všetky bunky okolo nás úplne chápu, čo sa deje) – sme na tréningu. To znamená, že nás cielene a izolovane zapájajú do činnosti. To by bolo v pohode, keby tá činnosť bola NORMÁLNA! Ale toto?
Vysvetlím. Som svalová bunka. Dal som si tú námahu a zistil som si viac (inak nás zvedavých a inteligentných je málo, väčšina z nás sú roboši, ktorí si odmakajú svoje do roztrhania a fajront). Potom sa dajú dokopy, popíjajú kyselinu mliečnu a nakoniec skončia zlepení… Ak sa dostanete medzi nich, nemáte šancu na najmenší pohyb….
A tlačia do vás a furt vás núkajú – daj si, aspoň jeden, to si chlap keď si nedáš? A potom tie opilecké reči, že mám ťa rád, aj ty ma máš rád? …. Skončí to tak, že to preženú a ja s nimi. A vytvoria sa nám trhlinky. To bolííííí!!! Tri dni to trvá, kým to odíde. Vraj tomu niekde v šedej kôre mozgovej hovoria svalová horúčka. Kokso, ale nás to bolí! To nikomu nevadí? Veď tri dni potom nie sme schopní robiť, čo od nás mozog chce… A ten si teda vie vymyslieť!
A nakoniec – prečo si nedá svalovú horúčku on sám? Prečo to deleguje na nás – a ešte prácou, ktorú mnohí ani nechceme robiť? Ja mám napríklad oveľa vyššie ambície. Ja vlastne nechcem byť svalová bunka. Ja by som sa najradšej túlal telom. Hoci ako tuková gulička. Tak by som sa dostal všade a mohol by som všetkým vysvetliť, aké to máme ťažké a ako nám môžu pomôcť. Tak dúfam, že v ďalšom živote…