Kedysi dávno sa jednému kulturistovi zapálilo maličké miesto na pravom bicepse. Po odobratí vzorky a analýze v medicínskych laboratóriách sa zistilo, že zápal spôsobila mikroskopická fľaštička s prekvapivým obsahom – dopisom od jeho vlastnej svalovej bunky.
A ako sa časom ukázalo, tento dopis nebol jediný. Máme tú česť, že vám ako prví môžeme priniesť ich preklady.
Kto som – volám sa My
Blbšie meno mi nemohli dať. Zámeno v prvej osobe množného čísla. Čiže bude dôležitá aj interpunkcia. Bude rozdiel, keď povedia: „My, ideme domov!“ a „My ideme domov.“
Celé zle. Ja viem, že je ťažké pomenovať originálne miliardy detí, ktoré sa liahnu z vás samých geometrickým radom pri prenatálnej mitóze (delenie buniek v maternici po oplodnení – pozn. prekl.), ale siahnuť k zámenám? Fakt si nepripadám osobne, i keď som. Bráchovia okolo sú Osťo, Mitoch, Cerebík a Cyto. Oni tvrdia, že moje meno je skrátenou verziou slov „myelínové vlákno“ (časť svalového vlákna – pozn. prekl.), ale podľa mňa ma len chcú utešiť.
Keby naši rodičia ostali v pôvodnom stave, vytmavil by som im to. Ale naháňajte v celom organizme pôvodné vajíčko a pôvodnú spermiu! A každý velebí, ako sa pre nás išli roztrhnúť…
Iste. Ja som presvedčený, že si niekde užívajú svoj jednobunkový dôchodok. Nik ma nepresvedčí, že už nie sú. Akože nie sú? Veď všetci tvrdia, že neumreli. A ten blábol, že žijú v nás… Pch! Neverím im ani mitochondriu v cytoplazme.
Vždy sa takto rozčertím, keď o tom hovorím…. Chcel som sa ti iba predstaviť…
Onedlho sa ozvem, chcem ti toho veľa povedať.
Tvoj My
P.S.: Veď ešte aj ten podpis vyznieva divne!